Píšem pre všetkých tých, ktorí sa minimálne raz v živote stretli s malomeštiactvom nášho hlavného mesta, perly na Dunaji, Bratislavy. Na začiatok zopár faktov: v Bratislave žije vyše štyristoštyridsaťtisíc ľudí, raz toľko ľudí každodenne dochádza do zamestnania. Prečo vlastne? No pretože Slovensko praktizuje úžasný centralizovaný systém, v ktorom sú všetky výrobné a nevýrobné odvetvia sústredené do jediného bodu, do ústrednej bunky spoločnosti. Ale akej spoločnosti. Skvelí bratislavčania majú všetky výhody a vymoženosti priamo pod nosom. Nachádzajú sa tu najbohatšie zdroje informácii, vzdelania, obchodu, práce. No proste raj na Slovensku. K tomu prispieva výhodná geografická poloha, takže po čase sa stávajú bratislavčania viac Rakušanmi a Maďarmi ako Slovákmi. Človek by si naozaj pomyslel, že tu už k životu fakt nič nechýba. Mnohých práve tento zdanlivý fakt motivuje k zmene zamestnania, odchodu z rodiska. Vidina lepšieho zárobku ženie ľudí precestovať stovky kilometrov každý týždeň, aby doniesli domov nejaké tie šestáky navyše. Pri všetkom blahobyte, sláve, vzdelanosti a namyslenosti je ale naše hlavné mesto jedna obrovská skládka ľudského odpadu, úpadok mravnosti a nebojím sa povedať genetickou mutáciu slovenskej spoločnosti.
Na šťastie patrím k tej skupine ľudí, ktorí tu len prebývajú na veľmi krátky časovo jasne stanovený úsek života. A to len preto, že každá, na slovenské pomery lepšia vysoká škola sídli tu. Dlhodobý pobyt tu ničí človeka do hĺbky duše, ak túžite po tom, klesnúť na úplný spodok, tak potom toto je to pravé miesto pre vás. Je až groteskné prejsť sa ulicami niekdajšieho korunovačného mesta a z každej strany počúvať dehonestovanie a degradáciu slovenského jazyka : „Nééééé tam to néééémajú, to musíš brácho skóóčit do póólusu čeknút píípenky.“ Myslím, že obyvatelia tohto mesta trpia nejakou zvláštnou sociálno – psychickou poruchou. Je až zarážajúce ako nízkou hladinou intelektu oplývajú istí tunajší domorodci.
Pamätám sa na presne na ten deň, keď som sem prišiel po prvý krát. Ako každý človek pochádzajúci z inej časti Slovenska ako z Bratislavy som bol v prvom počiatku uchvátený tou veľkosťou a neknečnými možnosťami mesta. No moje naivné sny sa rozplynuli v momente, keď som vystúpil na hlavnej stanici. Jeden z tam žijúcich bezdomovcov si ma hneď všimol a začal ma presviedčať o krutosti jeho života a že ak mu nepožičiam, zdôrazňujem nepožičiam tristo korún nebude môcť isť domov za umierajúcou matkou. Samozrejme mi prišlo toho chudáka ľúto a peniaze som mu dal. Chlapík ďakoval akoby som mu v tom momente spasil dušu a ubezpečoval ma že o týždeň na dohovorenom mieste mi peniaze do haliera vráti. Už nikdy som ho nevidel.
Ľudia výlet do Bratislavy sa v niektorých aspektoch podobá náučnému zájazdu do čias, keď pánmi tvorstva boli zástupcovia rodu Homo Erectus.
Komentáre